ALEXANDER SOLŽENICYN: V PRVOM KRUHU

            Hrdinom tohto Solženicynovho románu sú diplomat Innokentij a jeho manželka Klára. Patria do takých spoločenských kruhov, kde ísť pešo alebo autobusom sa nenosí. Na každom mieste, kam bol Innokentij vyslaný, ich čakal luxusne zariadený dom. Blahobyt a prepych si vychutnávali. „Žiješ iba raz!“ bola ich filozofia. Ochutnali každé exotické ovocie. Dopriali si vôňu a chuť každého neobvyklého koňaku. Obliekali sa do najluxusnejších značiek. Opaľovali sa na exkluzívnych plážach. Plavili sa na jachtách, hrávali tenis...

            Bolo to v dobe počas druhej svetovej vojny, kedy muži zomierali na bojiskách, ženy a deti pod ruinami zbombardovaných budov, ľudia si navzájom kradli malé prídely potravín, len aby sa najedli. Innokentija a jeho manželky sa však nič z toho nedotýkalo. Málo o tom vedeli a ani ich to nezaujímalo.

            V šiestom roku ich manželstva – bolo to už po vojne – však zrazu začal Innokentij pociťovať odpor voči materiálnym veciam. Tento pocit ho znepokojil a priviedol do rozpakov. Mal všetko, a predsa mu čosi chýbalo. Dokonca aj jeho milovaná Klára mu začala pripadať ako cudzinka. Ľudia, ktorí žili rovnakým elegantným štýlom ako oni, sa mu zdali rovnakí. Každý sa vzpriamil, keď bolo treba pripiť na zdravie súdruha Stalina. V skutočnosti sa Stalina každý bál a ním tajne pohŕdal.

            Jedného dňa, keď bol Innokentij doma v Moskve, sa prehrabával v škatuli s listami, ktoré mu ostali po zomrelej matke. Čítal ich a objavoval v nich hodnoty, ktoré stáli v ostrom protiklade k tým, ktoré on dovtedy uznával a ktoré formovali okruh ľudí, ku ktorému on patril. Hodnoty jeho matky začali otvárať iný zmysel jeho životu. Písala o veciach ako je súcit, pravda, dobrota a podobne. Najviac ho prekvapila veta: „Najcennejšou vecou na svete je nemať účasť na nespravodlivosti.“ V momente, keď tieto slová čítal, pochopil, čo jeho životu chýba.

            Dni a noci sedel nad listami svojej matky a vdychoval hodnoty jej sveta ako človek, ktorý túžil nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Pochopil, že má iba jedno svedomie a že pokrivené svedomie je rovnako nenapraviteľné ako premárnený život.

            Z dávnych čias poznal lekára, ktorý sa staral o jeho matku. Ten lekár sa pokúsil dostať sa do Paríža, kde chcel tajne odovzdať Západu isté lekárske tajomstvá, pretože bol presvedčený, že svet má právo ich poznať. No nastrojili na neho pascu. Keďže Innokentij o tejto pasci vedel, zavolal mu a upozornil ho na ňu. Jeho telefonát bol však odpočutý a Innokentij skončil vo väzení.

            Tu sa Solženicynov príbeh končí. „Smutný záver,“ povieme si. No možno ani nie. Závisí to od uhla pohľadu. Innokentij začal prijímať hodnoty, ktoré sa neprotivili jeho svedomiu. A v nich objavil zmysel života.

(použité z Milana Bubáka, Dve vína, str.145)